Motivácia, sústredenie, hra a socializácia
Kedy a čo začať robiť so šteniatkom, ako ho motivovať a kontaktovať na seba, ako sa spolu hrať s hračkami a pamlskami a ako ho socializovať. Čo je mýtus a čo pravda?
Všetky tieto otázky sa snažím odovzdať a vysvetliť majiteľom psíkov, ktorý ma kontaktujú ohľadom výcviku a tak som sa rozhodla ich spísať do tohto článku, ktorý ako verím, je dostatočne prehľadný a poskytne lepšiu predstavu ohľadom formy výchovy a hier, ktoré sú súčasťou nášho Programu pre šteniatka a Výchovného programu pre dospelých psíkov v Aktívnom psovi, pretože bežne navštevujem šteniatka, ktoré majú 8 týždňov a s majiteľmi si prechádzame a konzultujeme socializačné a výchovné záležitosti, učíme sa ako sa správne so šteniatkom hrať, aké funkčné hračky a doplnky vybrať.
Kedy je ten správny čas začať pracovať so šteniatkom?
Máme šteniatko a chceli by sme s ním začať chodiť na výcvik od piatich mesiacov, po pol roku, po jednom roku. Táto bežná veta mi pravidelne chodí v správach od nových majiteľov, jediný rozdiel je len predpokladaný vek šteniatka vhodný na výcvik.
Kedy je teda ten správny čas?
Hneď ako si psíka prinesiete domov. Teraz sa určite čudujete, čo to tu píšem, veď šteniatko je ešte malé a väčšinu dňa prespí. Pravda je taká, že ešte pred začiatkom výcviku si už od prvého dňa musíme začať budovať motiváciu a kontakt, ktoré spolu s chuťou spolupracovať a pozornosťou v rôzne náročnom prostredí tvoria základ akéhokoľvek výcviku, športu či bežného života so psíkom. Je to akýsi vklad do budúcna, pretože pokiaľ sa nám podarí vybudovať a získať si pozornosť psa, ktorý s nami bude ochotne spolupracovať a počúvať nás bez ohľadu na to, či budeme na záhrade, v rušnom parku, na stanici, v lese či na poli, takýto pes bude schopný okamžite poslúchnuť a vykonať akýkoľvek povel, ktorý ho v budúcnosti naučíme.
Čiže nie je dôležité aby si psík hneď vedel sadnúť, priradiť sa k nohe, predsadnúť si alebo čokoľvek čo Vás napadne - to počká, dôležité je vytvoriť mu správne vzorce správania v určitých situáciách a dosiahnuť to, aby sme pre neho boli zaujímavejší my ako čokoľvek iné v blízkosti.
Najskôr budujeme sústredenie a až neskôr môžeme od psíka vyžadovať splnenie náročnejších povelov bez rozptýlenia.
Na šteniatkach je úžasné to, že sa tešia z každej spoločnej hry a aktivity, doslova sa na nás lepia. Preto je najvhodnejší čas využiť to a začať si budovať už spomínanú motiváciu a kontakt na seba. Výhodou je tiež to, že malé šteniatko je ako nepopísaný papier a je len na nás ako ho my naučíme správať sa a konať v rôznych situáciách. Čo to znamená? Len to, že keď mu vytvoríme vhodné prostredie a okolnosti k tomu, aby bola jeho reakcia na danú situáciu správna a viac krát mu ju potvrdíme, bude dané správanie v tejto situácii opakovať. Pokiaľ mu možnosť na správne zvládnutie a ani odozvu neposkytneme, vymyslí si vlastnú reakciu a nie vždy to musí byť to, čo sa nám páči. Čím viac psík správanie v danej situácii opakuje (pretože nevie inak) tým viac sa mu daná situácia stáva podmienenou reakciou a neskôr bude trvať dlhšie, kým mu vytvoríme iný - ten správny vzorec správania, k čomu ale tiež potrebujeme motivovateľného psíka, ktorý musí mať záujem o odmeny a spoluprácu s človekom.
Ako si teda vytvoríme motiváciu?
Jednoducho, prostredníctvom spoločných hier a odmien.
Hra by určite nemala vyzerať tak, že psíkovi nakúpime všetky dostupné druhy hračiek a necháme ho aby sa s nimi hral sám. Šteniatko by okrem špeciálnych vecí na kúsanie nemalo mať k dispozícii žiadne hračky a už vôbec nie tie, s ktorými by sme sa mali hrať spoločne, teda mäkké loptičky (tvrdé sa z bezpečnostných dôvodov neodporúčajú), pullere, preťahovadlá... Bežný scénar v prípade, že ich má pes neustále k dispozícii je ten, že sa naučí sa s nimi hrať sám a nechce nám ich dať, prípadne ho prestanú po chvíľke baviť, rýchlo ich zničí a najhoršie je to, že on sám rozhoduje o tom, kedy sa bude hrať. Keď náhodou my chytíme do ruky hračku, on na ňu zrovna nemusí mať náladu, veď prečo aj, keď sa môže hrať sám kedykoľvek keď si zmyslí a naša motivácia je zrazu fuč. Keď však psovi, ktorý nikdy nemal hračky voľne k dispozícii, vytiahnem zo skrine niekoľko rokov starú preťahovaciu hračku alebo puller, pes beží nadšene k dverám, lebo vie, že sa ide trénovať. Keby ju mal stále k dispozícii, nebola by pre neho motiváciou a dávno by si ju prestal všímať.
Pes nesmie mať neustály prístup k tomu, čo má byť pre neho motiváciou a odmenou.
Snáď každé šteniatko sa rado preťahuje. Pokiaľ to v ňom budeme podporovať, budujeme si silnú motiváciu, odmenu a najlepšiu spoločnú hru aká existuje. Pri preťahovaní narozdiel od hádzania loptičky alebo aportu totižto my priamo súvisíme a sme aktívne prítomní pri excitácii - vzrušení psa, ktoré v prípade odmeňovania hádzaním prebieha v čase, keď pes beží od nás, čo nie je pri budovaní fixácie na nás tak úplne žiaduce.
Ako sa teda správne preťahovať?
Prvá a hlavná zásada je, že potrebujeme dve presne rovnaké hračky, aby žiadna z nich nemala pre šteniatko vyššiu hodnotu ako tá druhá. Hračku vždy ťaháme po zemi od psíka aby si ju ulovil, nikdy mu ju netlačíme do papule ani nasilu neponúkame. Keď je tam čo i len najmenší náznak potiahnutia, hračku pustíme - podporíme hru tým, že psík vyhral boj a získal korisť. Necháme ho chvíľu si korisť užiť a už ťaháme po zemi druhú hračku presne rovnako ako prvú a lákame ho tak, aby prvú pustil, keď zakusne, opäť pustíme a vezmeme prvú hračku a ďalej ich obe striedame. Ďalšia zásada pri preťahovaní je tá, že hračku vždy púšťame my, nie pes - to by sme ho totižto nútili vzdať sa koristi a on takémuto správaniu samozrejme jednak nerozumie a jednak ho to môže stresovať či deprimovať a takéto preťahovanie ho nakoniec prestane baviť. Pustiť ho učíme, keď už máme vybudovaný silný ťah a úplne iným spôsobom. Taktiež nesmieme psa vyvesovať, mohli by utrpieť krčné či chrbtové stavce, hlava musí byť vždy v prirodzenej línii s chrbticou a všetky štyri nohy na zemi.
Keď už psík bez problémov vymieňa hračku, môžeme začať zvyšovať vzdialenosť. To znamená, že raz oslovíme psa menom a rozbehneme sa od neho. Keď nás dobehne, odmeníme ho hračkou s ktorou sa začneme preťahovať. Akonáhle ju vyhrá, opäť ho raz oslovíme a bežíme s druhou hračkou od neho a tak pokračujeme ďalej.
Posledná zásada je tá, že hra by nemala trvať dlho a pes by ju nemal ukončiť sám. Ukončujeme ju my, kým je ako sa hovorí v najlepšom. To znamená, že pes nie je unavený, neľahá si, nehľadá tieň. Malému šteniatku stačí pár opakovaní, staršiemu psíkovi pár minút. Tiež by nás nebavilo sa hrať to isté stále dokola. Psík si musí akúkoľvek aktivitu zapamätať pozitívne, nie negatívne s pocitom únavy alebo nechuťe.
Druhým najpoužívanejším motivátorom je jedlo. Pokiaľ aj pes nie je na hračky (čo býva skôr dôsledok nepodporovania hry alebo nesprávnej hry od šteniatka), tak pokiaľ je motivovateľný na jedlo máme aj tak vyhrané. Najideálnejšie však je, keď naučíme psa na obidve formy tak, že ich budeme striedať a získame psa, ktorý je motivovateľný na oboje. Na jedlo sa lepšie učia niektoré kľudnejšie - statickejšie cviky, kdežto na hračku, ktorá veľakrát vyvolá vysokú excitáciu - nadšenie, zasa akčnejšie a rýchlejšie reakcie, čo nie je pri niektorých cvičeniach žiaduce.
Ako sa hrať s jedlom?
Varianta hry s pamlskom je taká, že psíka oslovíme len raz rovnako ako pri hre s hračkou, rozbehneme sa a keď nás dohoní, dáme mu odmenu. Opäť ho raz oslovíme, bežíme, keď je pri nás odmeníme a tak ďalej. Pokiaľ možno, snažíme sa odmeňovať na striedačku buď hračkou alebo pamlskom.
Vždy sledujeme, či je pre neho daná forma odmeny v tej chvíli naozaj odmenou. To platí hlavne pre hladkanie, pretože veľa majiteľov to robí spontánne a automaticky, no nevšimnú si náznaky, že pre psa to v situácii keď očakáva iný druh odmeny príjemné vôbec nie je.
Tieto
hry sa dajú dopĺňať množstvom ďalších kontaktných hier,
ktoré podporujú motiváciu a privolanie psa a sú súčasťou nášho
Programu pre šteniatka (a výchovného programu pre dospelých
psíkov), ktorý zahŕňa okrem iného aj cvičenia na sebakontrolu, čuchacie hersenwerkové aktivity a
buduje základy pre Poslušnosť.
Tréning v skupinke vs. individuálny tréning
Ďalšie nedorozumenie s ktorým sa bežne stretávam a čo si ľudia mylne myslia je to, že šteniatko alebo psík má od začiatku pracovať či cvičiť v skupine. Myslím, že to je spôsobené formou akou väčšinou fungujú hromadné cvičáky, kde je úsporou času si odtrénovať hodinu s väčším počtom psov, veľakrát žiaľ na úkor dôslednosti alebo detailov pri učení cvikov, s čím tu však treba rátať. Základom pri učení čohokoľvek nového aj obyčajnej kontaktnej hry totižto je pokojné prostredie, kde sa psík zvládne sústrediť a nič ho nerozptyľuje.
Psovi musíme vždy vytvoriť také prostredie aby bol schopný dané cvičenie alebo hru úspešne zvládnuť.
Čím viac úspešných reakcií bude mať, tým skôr cvičenie pochopí a naučí sa ako reagovať. Keď veľmi dobre rozumie tomu, o čo v cvičení/hre ide, postupne zvyšujeme kritériá a prechádzame do o trochu náročnejšieho prostredia, až sa postupne dostaneme do prostredia veľmi rušného. Môže sa stať, že v každom novom prostredí budeme na cviku pracovať opäť od začiatku. To je normálne a keď pes už cvik zvláda v rôzne náročnom prostredí, až vtedy sa dá povedať, že ho ovláda. Teda pokiaľ nám šteniatko reaguje na záhrade, je úplne normálne, že v parku alebo pred domom nám reagovať nebude. Trénovať či hrať sa musíme všade, aj počas prechádzok. Preto so šteniatkami, ktoré už majú vytvorenú imunitu po kompletnej vakcinácii proti infekčným ochoreniam trénujeme v parku, na námestí a na stanici. Pokiaľ sa zvládajú sústrediť na cvičenie v takomto prostredí, šteniatko je pripravené ísť do malej skupinky, kde si tieto hry opäť precvičujeme v prítomnosti ďalších psíkov. Zásadou je, že vždy stačí pridať jeden rušivý podnet na čas. Najskôr je to prostredie a neskôr keď ho máme zvládnuté, pribudnú iní psi. Ak by sme pridali dva podnety naraz, teda prostredie a zároveň iné psy, pravdepodobne sa psík nič nenaučí a nebude sa na cvičenie sústrediť - znížime a sťažíme mu tak šancu pre úspešné zvládnutie cvičenia/hry.
Ako je to teda so socializáciou psa?
Niekto by mohol namietať, ale veď cvičáky slúžia hlavne na socializáciu a stretnutia s inými psami. Áno, to je pravda a proti tomu nebudem nič namietať. Ale je rozdiel psíka socializovať a cvičiť. To sú dve rôzne veci, ktoré ja osobne neviem a odmietam spájať dokopy, pretože keď chceme psa niečo učiť, potrebuje pokoj na sústredenie sa. Socializácia je zasa riadené učenie sa správne reagovať na rôzne podnety, nielen na psy ale hlavne na prostredie, povrchy, zvieratá, dopravu, zvuky, svetlá, ohňostroj, streľbu, tmu, bežiace a kričiace deti, kolobežky, bicykle, na ľudí s nekoordinovanými pohybmi, s barlami, na vozíčku a opäť, nemôžeme spojiť viac vedí do jednej, lebo na psíka toho bude naraz veľa.
Ak je psík príliš nadšený v prítomnosti iných psov a dostáva sa do stavu excitácie či už z pozitívnych alebo negatívnych dôvodov, samotná prítomnosť iných psov alebo cvičenie v skupinke nám problém vyriešiť nepomôže. Musíme ho najskôr naučiť v kľudnom prostredí určité druhy správania, ktoré budeme môcť neskôr postupne aplikovať v danej situácii, teda v prítomnosti iných psov.
S tým súvisí tiež druhý mylný názor, že čím viac psíkov naše
šteniatko stretne, tým lepšie. Nie je to pravda. Stačí keď
počas dňa stretne 2-3 povahovo vyrovnaných psov a odnesie si
dobrú skúsenosť, kdežto keď naopak, z 12 psov ktorých stretne na neho bude mať čo i len 1-2 neprimeranú reakciu, šteniatko si môže odniesť traumu alebo nám
tiež začne negatívne reagovať na iné psy a nepomôže nám ani
tých ďalších 10 pozitívnych stretnutí. Všetko to závisí od
povahy nášho šteniatka a toho, koľko toho psychicky počas dňa
unesie.
Denný režim vyrovnaného psa
Aby bolo šteniatko (a aj dospelý psík) vyrovnané, nestačí mu len trocha pohybu a hra s hračkami.
Súčasťou každého dňa musí byť súbor aktívnych a pasívnych činností a dostatok nerušeného hlbokého spánku bez prerušovania.
Aktívne činnosti sú väčšine ľudí jasné, medzi pasívne, no o to dôležitejšie činnosti patrí čuchanie, teda vyhľadávanie pamlskov alebo esencií pri ktorom sa psík psychicky ukľudní, žuvanie, lízanie, odkladacie hry na vyvýšenom mieste atď. Pokiaľ nevieme zaistiť šteniatku alebo psíkovi dostatok nerušeného spánku a teda zníženie úrovne pozitívneho/negatívneho stresu, musíme ho presunúť na miesto bez ruchov a pohybu, kde bude schopné si dostatočne dlho nerušene oddýchnuť, inak sa množstvo jeho stresu môže neustále zvyšovať až vyústi do negatívnej reakcie či správania.